Zavedenie povinnej školskej dochádzky nám establishment vždy podával ako čosi mimoriadne pozitívne. Ako produkt osvietenstva
a dôležitý míľnik na ceste k dejinnému oslobodeniu človeka. Naši predkovia žijúci v dobe zavádzania tejto úžasnej novinky však mali dobré dôvody vidieť to inak. Wikipédia hovorí, že:
The education reform was met with hostility particularly by peasants who wanted the children to work in the fields instead. Maria Theresa crushed the dissent by ordering the arrest of all those opposed. Overall, although the idea had merit, the reforms were not as successful as they were expected to be; in some parts of Austria, half of the population was illiterate well into the 19th century.
Čiže táto "reforma" bola pre roľníkov katastrofou takých rozmerov, že sa dokonca aktívne postavili proti vôli absolutistického monarchu. Vraj osvietená Mária Terézia protesty tvrdo potlačila. Efektívne vynútiť povinnú školskú dochádzku sa na našom území podarilo až komunistickému režimu...
Podľa Wikipédie ľudstvo varí asi 2 milióny rokov. Do školy chodíme cca 200. Čiže asi 0,01% dĺžky našej kulinárskej histórie. Napriek tomu si dnes otázku, či by sme v tomto experimente mali pokračovať, kladie málokto. Sú tu však viaceré zásadné podotázky: Je dobré vnucovať rodinám a deťom, čomu sa ich potomok bude celé dni týždne a roky venovať? Nemal by tráviť dni vo svojej rodine, ako tomu bolo po 99,99% našej histórie? Sú štátne inštitúcie zvané školy a štátom vyškolení a platení učitelia ľuďmi, ktorí by mali pôsobiť na naše deti? Nezabíja v nich tento proces ich skutočné nadania, ku ktorým sa mali prepracovať prirodzeným spôsobom? Prečo by mali deti sedieť v triedach? A prečo by mali byť v jednej triede deti rovnakého veku, keď ich vývin by mal byť
a je individuálny? Prečo by sa mali všetky deti učiť tie isté predmety? Naozaj si ešte dnes niekto myslí, že školské osnovy zodpovedajú tomu, čo budú deti v živote skutočne potrebovať?
Sir Ken Robinson sa narodil do working class (rozumej - chudobnej) rodiny v severnom Anglicku, ale postupne sa prepracoval na významného experta na vzdelávanie. A vo svojej TED Talk, ktorú dodnes videlo viac ako 20 miliónov ľudí s plnou vážnosťou hovorí, že školy v deťoch zabíjajú kreativitu. Zabíjajú v nich to, čím sa v skutočnosti mali v živote stať.
O každom slávnom géniovi je predsa známe, že mal problémy v škole. Pretože mu ich tá škola robila. A o koľkých génioch sa nikdy nič nedozvieme, pretože tá škola v nich ten talent zabila? Urobila z nich to, čo jediné tento systém dokáže - vytvorila z nich priemer. Zaradila ich pekne do zákrytu. Nie je predsa žiadnou náhodou, že v jednej z najslávnejších piesní všetkých čias Pink Floyd spieva:
We don't need no education
We don't need no thought control
No dark sarcasm in the classroom
Teachers leave them kids alone
Hey! Teachers! Leave them kids alone
All in all it's just another brick in the wall
All in all you're just another brick in the wall
Ja som už za roky, čo sa tejto téme venujem, počul a videl všeličo. Ale to, čo hovorí pán Robinson si vždy znovu a znovu rád vypočujem. Pretože je to fascinujúce. A silné. Nielenže je to vtipný a brilantný rečník, ale ten obsah... Ten obsah je niečo, čo by si mal vypočuť každý. Nenásilným spôsobom totiž mimoriadne dobre vystihuje podstatu toho, v čom tkvie tragédia nášho kvázi-vzdelávacieho systému.
Poznámka k angličtine: Dokonalá britská angličtina. Plus kvalitné titulky.
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies