Písať o Rusoch v čase takmer povinnej hysterickej rusofóbie je chôdza po tenkom ľade. Ja mám však dobrodružstvo rád.
A takpovediac v predvečer Dňa víťazstva mi nedá nespomenúť niekoľko historických faktov. Fakty sú predsa fakty.
30. septembra 1938 sa britský ministerský predseda Neville Chamberlain vrátil z Mníchovskej konferencie (Munich Agreement).
Na tejto konferencii Chamberlain zosmolil text, ktorý mu "Herr Hitler", ako ho nazval, s radosťou a bez mihnutia oka podpísal.
Na tomto papieriku stálo, že náš vraj spojenec sa bude nečinne prizerať, keď si Nemecká ríša rozdelí Československo. Naši akože spojenci - Británia a Francúzsko uprednostnili (ako sa domnievali ich politickí reprezentanti) svoje záujmy pred dodržaním zmluvných záväzkov voči Československu. Preto my tomuto historickému aktu výstižne hovoríme Mníchovská zrada. Nevill-ove smiešne mávanie papierikom s bezcenným podpisom Herr Hitlera vošlo do histórie ako jeden obrovský vtip.
Prekonali ho snáď len legendy britského humoru - John Cleese a Peter Cook - keď na tento historický moment natočili skvelú paródiu.
10. júna 1944 príslušníci oddielu SS Das Reich zavraždili 642 obyvateľov malej francúzskej dedinky Oradour-sur-Glane.
190 mužov, 247 žien a 205 detí. Detaily nejdem popisovať - je to len pre silné povahy. Oradour sa tak stala smutne slávnym mementom. Symbolom a pripomienkou toho, čoho je schopná skupina sfanatizovaných ľudí so zbraňami. Smutným faktom však
je, že to, čoho sa jednotka SS Das Reich dopustila na obyvateľoch dedinky Oradour, mala dobre nacvičené z operácie Barbarossa.
Len v Bielorusku sa totiž jednotky SS dopustili rovnakých a horších zverstiev na obyvateľoch nie jednej, ale rovno 623 dedín.
Len o tých sa už toľko nehovorí. Lebo to je Bielorusko. Bielorusi akoby ani neboli ľudia. Dokumenty sa zväčša točia len o tom jednom mestečku, lebo to je francúzske.
Belgicko - krajina vytvorená Britmi po vojnách s Napoleonom, aby ich separovala od Francúzska, bola na začiatku vojny plná britských vojsk. Konkrétne sa tam nachádzalo takmer 400.000 britských vojakov. Keď však Hitler napadol Francúzsko, namiesto toho, aby pomohli svojmu spojencovi, boli evakuovaní späť na Britské ostrovy. Dokonca o tom existujú aj filmy - popisujúce mýtmi opradený chrabrý akt evakuácie zo spárov skutočných bojov. Keď Hitler následne cez Ardeny obišiel tzv. Maginot-ovu líniu, zdesení Francúzi sa okamžite vzdali. Inak by totiž museli bojovať. A to by sa niekomu mohlo niečo stať. Proste vojna na západnom fronte zďaleka nebola tým, čo nastalo na fronte východnom po tom, čo Nemci napadli Sovietsky zväz. Hovorí sa, že Hitler osobne dohliadol na to, aby evakuácia britských vojsk od Dunkirku dospela k zdarnému koncu. Je totiž známe, že tak ako mal slabosť pre americké filmy, mal veľkú slabosť pre bratský britský národ. Koniec koncov aj kráľ a jeho rodina boli predsa Nemci a spoločná nordicko-germánska rasa a dejiny - to boli pre Herr Hitlera silné argumenty. Aj to je dôvod, prečo toľko váhal
s napadnutím Veľkej Británie. A málokto vie, že potom, čo zlyhali plány na inváziu, vtedy druhý muž Tretej ríše Rudolf Hess
10. mája 1941 sadol do svojej osobnej stíhačky a v noci vyskočil nad Škótskom, aby dojednal separátny mier medzi bratskými národmi.
Operácia Barbarossa bola zásadne iná. Toto už nebola džentlmenská vojna nevojna, aká sa viedla na západnom fronte. Nemeckí vojaci, ktorí sa zúčastnili bojov na západnom fronte a následne boli zapojení do bojov proti Červenej armáde v dokumentoch hovoria, že až to bol moment, kedy sa začala skutočná vojna. Vojna bez pravidiel. Vojna vyhladzovacia. Tu sa im obrancovia nevzdávali - tu ľudia bojovali o holý život. Tu ľudia bojovali za svoje rodiny a za svoju zem. Dobre totiž vedeli, čo ich čaká
v prípade porážky. Za jednotkami Wehrmachtu postupovali jednotky Waffen SS, ktoré systematicky vyhladzovali každú dedinu. Teda nielen židovské obyvateľstvo ako sa nám to snažia nahovoriť. Ale všetko obyvateľstvo. Kto sa o tom chce niečo dozvedieť, nech si pozrie film Emela Klimova, ktorí býva označovaný za najlepší vojnový film všetkých čias: IDI I SMATRI (Come and See). Ktorý zobrazuje to, čo nadčlovek Nemec robil práve v Bielorusku a čo to znamenalo pre miestne obyvateľstvo. Americký herec Sean Penn o tomto filme povedal: “...What I saw will stay with me forever; it is a masterpiece not only of filmmaking, but of humanity itself.”
Bielorusko je krajina, ktorá vo vojne stratila ďaleko najväčšie percento svojho obyvateľstva. A to je mojím zdrojom americká webstránka Wikipedia - nie ruskí bádatelia, ktorí majú iné čísla. Podľa Wikipédie v Druhej svetovej vojne:
USA stratili 0,32% obyvateľstva.
Veľká Británia stratila 0,94% obyvateľstva.
Nemecko stratilo 8,23% obyvateľstva.
Juhoslávia stratila 6,63 až 10,97% obyvateľstva.
Sovietsky zväz spolu stratil 13,7% obyvateľstva.
Ukrajina stratila 16,3% obyvateľstva.
A Bielorusko stratilo 25,3% obyvateľstva.
Podľa Wikipédie v tejto vojne zomrelo, či bolo zranených asi 2,2x viac Bielorusov než Američanov a Britov dohromady! Na jedného padlého Američana pripadá podľa Wikipédie 65 padlých Sovietov. 65:1. A napriek tomu bude Hollywood a mainstreamové médiá donekonečna glorifikovať vylodenie v Normandii.
Druhá svetová vojna však bola rozhodnutá dávno predtým a úplne inde. Pri Stalingrade. Dnešný Volgograd leží na najdlhšej európskej rieke Volge - 2.100km vzdušnou čiarou od nemeckých hraníc. Dovtedy neporaziteľná 6. Hitlerova armáda si myslela, že je to len ďalšie mesto, ktoré idú vyhladiť. Útok na mesto sa začal 23. augusta 1942 dvojtýždňovým leteckým bombardovaním, po ktorom zostalo 40.000 mŕtvych a mesto takmer zrovnané so zemou. Rusi však vedeli, že bojujú o holú existenciu. A tak bojovali aj ženy. A tak bojovali aj deti. Začiatkom novembra už bolo takmer celé mesto pod nemeckou kontrolou - časť kontrolovaná ruskými obrancami už bola dlhá iba niekoľko sto a široká len niekoľko desiatok metrov!!! Už sa však nikdy nezmenšila. Túto malinkatú časť svojej zeme už ruskí obrancovia - aj za cenu obrovských obetí - udržali. Oni neustúpili. Ten kúsoček zeme bol však tak miniatúrny, že Hitler začiatkom novembra oznámil víťazstvo. Herr Hitler evidentne stále nepochopil, že tu proti nemu nestoja Francúzi a Briti.
A potom prišla odpoveď. Nemeckí, talianski, rumunskí, chorvátski a maďarskí agresori boli zrazu obkľúčení. Germánski nadľudia boli v šoku. Pýcha Hitlerovej útočnej moci bola na kolenách. 2. februára 1943 poľný maršál Friedrich Paulus konečne kapituloval. Prišlo ich 500.000. Zabitých bolo 400.000, do zajatia padlo 100.000 agresorov. 13-ročné zajatie prežilo a do Nemecka sa ich vrátilo 6.000. Čiže veľmi podobné čísla ako keď do Ruska prišiel Napoleon. Sovietskych obrancov a civilistov zahynulo takmer 500.000. Spolu so zranenými Wikipédia hovorí o dvoch miliónoch obetí. A tak som si povedal, že je dobré si to pripomenúť.
A zvlášť v dobe, keď sme opäť silou mocou presviedčaní o tom, že Rusko je vraj hrozba. Presne tak, ako tomu bolo v tých 30-tych rokoch vo fašistickom Nemecku. Dobrák Hitler sa vlastne len bránil náporu a nebezpečiu boľševizmu. Presne tak ako dnes - posielaním vojakov k Rruským hraniciam sa vraj bránime akejsi ruskej agresii. Dnes vieme, ako pokus o vyhladenie Slovanov pred 80-timi rokmi dopadol. Ale keďže evidentne mnohí zabudli, je dobré si to pripomenúť. Lebo ako vieme - kto nepozná históriu, je odsúdený si ju zopakovať.
Dnes posielam trojdielny nemecký dokument s názvom Stalingrad. Je nahovorený jednoduchou angličtinou, a tak automaticky generované titulky, ktoré inak nebývajú príliš presné, zrazu fungujú takmer dokonale. Film samotný je podľa mňa fascinujúci
a hlboko dojímavý. Ale to už si zhodnotí každý sám.
Prvú časť si môžete pustiť tu:
Druhú časť si môžete pustiť tu:
Tretiu časť sa nám, žiaľ, nepodarilo nahrať sem, no môžete si ju pustiť na YouTube.
S pozdravom
Branislav Boba a Magnificent Dragonflies